Aby boli kriminalistické porovnávacie a identifikačné skúmania uznané za vedecky spoľahlivé, prípustné a akceptovateľné, musia sa vykonávať vedeckými metódami, ktoré opakovane prinášajú rovnaké výsledky.

Dnes používané postupy a ich vedecké zdôvodnenie sú mimoriadne dôležité pre prínos vecných dôkazov k formovaniu súdneho úsudku a pre ich významnú úlohu pri rozhodovaní súdu.

Skúmatelia sú na medzinárodnej úrovni vystavení tlaku, aby vykonávali objektívnejšie identifikácie.

Právo a veda sa v otázke znaleckého svedectva po prvý raz zblížili v roku 1997. Podľa pracovnej skupiny ENFSI (Európska sieť forenzných ústavov) boli 31. augusta 2004 v oblasti forenzných vied stanovené vedecké identifikačné kritériá.

Dňa 20. septembra 2016 vydala Rada poradcov prezidenta USA pre vedu a techniku [President’s Council of Advisors on Science and Technology (PCAST)], poradný orgán zložený z popredných vedcov, správu Forensic Science in Criminal Courts: Ensuring Scientific Validity of Feature-Comparison Methods („Forenzná veda na trestných súdoch: zabezpečenie vedeckej platnosti metód porovnávania znakov“), v ktorej odporučila opatrenia na podporu platného a dôkazmi podloženého používania forenznej vedy v súdnych sieňach.

Ideálne by každé laboratórne skúmanie malo zobrazovať skutočnosť: ak problém existuje, malo by ho odhaliť a dať pozitívny výsledok, a ak je všetko v poriadku, malo by dať negatívny výsledok. V praxi však neexistuje takto dokonalé laboratórne skúmanie.

Každá laboratórna metóda obsahuje určitú mieru chyby. Chyba metódy sa označuje za náhodnú, ak vyplýva zo štatistického kolísania, a za systematickú, ak samotná metóda z rôznych dôvodov nedokáže presne určiť meranú veličinu.

Pri interpretácii výsledkov preto môžu vzniknúť dva typy chybných výsledkov:

• a) výsledok môže byť falošne pozitívny; a
• b) výsledok môže byť falošne negatívny.

Na porovnanie laboratórnych analýz a rozhodnutie, ktorá poskytuje najspoľahlivejšie výsledky, sa používajú pojmy citlivosť (sensitivity) a špecificita (specificity).

Citlivosť laboratórneho skúmania súvisí so schopnosťou správne odhaliť skutočne pozitívne výsledky. Skúmanie s vysokou citlivosťou preto poskytuje čo najmenej falošne negatívnych výsledkov. Špecificita naopak vyjadruje schopnosť správne rozpoznať skutočne negatívne výsledky. Skúmanie s vysokou špecificitou preto poskytuje čo najmenej falošne pozitívnych výsledkov.

Presnosť (accuracy) laboratórneho skúmania súvisí s tým, či spája vysokú citlivosť s vysokou špecificitou. V praxi sa však tieto dve veličiny často menia nepriamo úmerne.

Skúmania s vysokou citlivosťou môžu mať nižšiu špecificitu a naopak. Znalec musí podľa konkrétneho prípadu zvoliť vhodnú rovnováhu medzi citlivosťou a špecificitou.

Predstavme si napríklad, že stopy z prípadu sa preverujú voči evidencii nevyriešených prípadov. Je zrejmé, že treba použiť skúšku s vysokou citlivosťou, aby sa zachytili všetky možné zhody.

Niektoré stopy budú zjavne nesprávne označené za zhodné, v tejto fáze to však nie je dôležité, pretože hlavným cieľom je neprehliadnuť žiadny nevyriešený prípad.

Keď sa následne rozhodne oznámiť pozitívny výsledok žiadajúcim orgánom, kontrola sa musí zopakovať druhým skúmaním s vysokou špecificitou, aby sa minimalizovala možnosť falošne pozitívneho výsledku. Predísť neoprávnenej ujme nevinného človeka je rovnako dôležité ako dosiahnuť spravodlivosť.

Kvantitatívny odhad citlivosti a špecificity sa vykonáva pomocou nasledujúcej štvorpoľovej tabuľky:

Preto platí:

• α, skutočne pozitívne identifikácie.
• β, falošne pozitívne identifikácie.
• γ, falošne negatívne identifikácie.
• δ, skutočne negatívne identifikácie.
• α+γ, celkový počet pozitívnych identifikácií.
• β+δ, celkový počet negatívnych identifikácií.

Citlivosť sa vypočíta zo vzťahu α / (α+γ) a zvyčajne sa vyjadruje v percentách.

Špecificita sa vypočíta zo vzťahu δ / (β+δ) a zvyčajne sa vyjadruje v percentách.

Na riešenie týchto otázok boli popri tradičných mikroskopických identifikáciách vyvinuté metódy založené na špecializovaných matematických kritériách a rozpoznávaní vzorov. Súbežne s tradičným porovnávacím skúmaním zahŕňajú vedeckú metodiku s merateľným postupom — Quantitative Consecutive Matching Striae (QCMS), teda kvantitatívne hodnotenie po sebe nasledujúcich zhodných rýh (CMS). Tento merateľný postup poskytuje vyššiu mieru istoty a pred súdom preukazuje spoľahlivosť skúmateľa a jeho záverov.

Kvantitatívne identifikačné kritériá, ktoré Biasotti a Murdock predložili AFTE v roku 1997, sú tieto:

Pri trojrozmerných stopách nástrojov, ak sú prítomné aspoň:

• Dve (2) odlišné skupiny, z ktorých každá pozostáva najmenej z troch (3) po sebe nasledujúcich zhodných rýh, v rovnakej relatívnej polohe; alebo
• Jedna skupina šiestich (6) po sebe nasledujúcich zhodných rýh zodpovedá príslušným znakom skúmanej stopy nástroja pri porovnaní s pokusnou stopou. (Teda stopy na dôkaznom predmete a pokusné stopy vytvorené podozrivým nástrojom); a

Pri dvojrozmerných stopách nástrojov, ak sú prítomné aspoň:

• Dve (2) odlišné skupiny, z ktorých každá pozostáva najmenej z piatich (5) po sebe nasledujúcich zhodných rýh, v rovnakej relatívnej polohe; alebo
• Jedna skupina ôsmich (8) po sebe nasledujúcich zhodných rýh zodpovedá príslušným znakom skúmanej stopy nástroja pri porovnaní s pokusnou stopou. (Teda stopy na dôkaznom predmete a pokusné stopy vytvorené podozrivým nástrojom).

Na záver, keďže aj uplatňovanie týchto kritérií zahŕňa subjektívnosť pri počítaní, uskutočnil sa ďalší výskum automatizovaného matematického porovnávania.